Prvá vec, ktorá by nám mala napadnúť pri bolesti je, že navštívim lekára. No podľa mňa, v skutočnosti, táto myšlienka napadne málokomu. Väčšina z nás zájde do lekárne a kúpi si lieky na utlmenie bolesti. Týmto spôsobom zaženieme bolesť a môžeme pokračovať v každodennom živote.

Otázkou však zostáva… prečo to takto riešime? Prečo nevyhľadáme lekára ak máme problém?
Nie som ten typ človeka, ktorý by sa bál lekárov. No vždy, keď si pomyslím na to, že musím ísť k svojej obvodnej lekárke pre obyčajný papier do školy, tak mi nabehne husia koža. Prečo?
Odpoveď je jednoduchá. Ak prídete do ambulancie, kde vás čaká osoba, ktorá sa na vás pozerá vražedným pohľadom a na čele má hrubo vytlačené PREČO MA OTRAVUJEŠ?!, tak sa z vás vytratí všetok optimizmus.

Opravte ma ak sa mýlim. Ale môj zdravý rozum mi hovorí, že lekár by mal byť človek, ktorý vás čaká s otvorenou náručou a s úsmevom na tvári. Mal by vám ochotne zodpovedať všetky otázky a hlavne by vás mal vypočuť. Väčšina z nich je žiaľ taká, že vás domov pošlú s liekmi proti bolesti a tvária sa, že problém je vyriešený. Nie sú schopní vám odobrať ani krv a poslať ju na rozbor. Nemusím študovať ani medicínu, aby som vedela, že takto sa zdravotné problémy neriešia.
Ak nás náhodou tá vec, ktorá robí neplechu v našom tele, doženie až do nemocnice, tak už je neskoro. Prvá vec, ktorú sa opýta ten ujo alebo teta v žiarivom bielom plašti bude Kde ste boli doteraz?

Na druhej strane, existujú ľudia, ktorí sa vedia postaviť lekárom a vedia si vydobiť všetky vyšetrenia.
Ako napríklad môj otec. Keď bol so mnou u mojej obvodnej lekárky pred pár rokmi, tak tá sa ho zľakla tak, že mi odobrala krv na všetko možné aj nemožné.
A toto je asi tá správna cesta. Nemali by sme sa oberať o naše právo zdravotnej starostlivosti. Ak nemáme v rodine alebo v blízkom okolí človeka, ktorý vyštudoval medicínu, buďme aspoň ako môj otec. Kto iný sa o nás postará ak nie my sami? Nebojme sa,. Veď predsa o toho sú platení…